Slovenskí dokumentaristi v Kongu sledujú obchod s krvavou slonovinou

Autor: Miroslav Vlček | 27.6.2016 o 10:15 | Karma článku: 2,89 | Prečítané:  870x

Podľa mnohých rebríčkov patrí Brazzaville, hlavné mesto Konžskej republiky, k jedným z najhorších miest na život na svete. Práve odtiaľ však dostávam každý večer napínavé denníkové zápisky od môjho kamaráta, Matúša Jankoviča. 

Podľa mnohých rebríčkov patrí Brazzaville, hlavné mesto Konžskej republiky, k jedným z najhorších miest na život na svete. Práve odtiaľ však dostávam každý večer napínavé denníkové zápisky od môjho kamaráta, Matúša Jankoviča.

Matúš sa do Konga vydal so svojím kamarátom Matejom Kmeťom, aby natočili dokument o českej neziskovke Save Elephants a o jej hlavnom predstaviteľovi, Arthurovi Sniegonovi. Matúš sa k Arthurovi dostal ešte v čase, keď pracoval pre brniansky start-up, GINA Software. GINA už medzičasom nie je start-upom, ale firmou, ktorá robí podporný software pre hasičov, záchranárov i ďalšie bezpečnostné zložky nielen v Česku, ale dokonca aj na úrovni OSN (napríklad na Haiti).

Matúš v GINA robil marketing a PR a jedného dňa videl v televízii rozhovor s Arthurom Sniegonom. Ten rozprával o tom, ako už tretí rok žije v centrálnej Afrike, kde je zapojený do boja proti pytliakom. Rozprával, ako spolupracuje s PALF (Project for the Application of Law for Fauna in Republic of Congo), organizáciou, ktorá vznikla spojením konžského Ministerstva lesného hospodárstva a udržateľného rozvoja, britskej charitatívnej organizácie TAF a americkej WCF (Wildlife Conservation Society). V spolupráci s PALF sa Arthurovi podarilo chytiť už niekoľko pytliakov, ktorí nakoniec skončili za mrežami. 

I napriek snahám všemožných organizácií z celého sveta umiera v Afrike tridsaťtisíc slonov ročne. Matúša Arthurova práca zaujala natoľko, že na porade v GINA prišiel s návrhom poskytnúť ich riešenia tomuto dobrodruhovi, pôvodne zo severovýchodnej Moravy. „Vaškovi, vedúcemu obchodu, sa to dosť páčilo, takže som mal cestu otvorenú. Arthur bol nadšený, ale ani po pol roku nemal čas na to, aby to rozbehol,“ povedal mi Matúš niekedy v januári tohto roku.

 „Myslím, že by mu to veľmi pomohlo. Mohol by si cez to plánovať misie, trackovať svojich ľudí vďaka prepojeniu na ich smartphone... Ak by napríklad vybočili z trasy, tak by Arthur hneď dostal hlásenie. Navyše je tam aj SOS tlačidlo, ktoré okamžite vyšle signál a polohu na centrálu,“ rozvášnil sa Matúš o možnosti zavedenia ich technológií. Začal snívať o tom, ako by to pomohlo celej organizácii PALF, ktorá nič také nemá. Žiadna z miestnych zložiek podobnými technológiami nedisponuje.

Matúšovi to nedalo a po tom, ako mu v GINA skončila zmluva, si skrátka povedal, že to Arthurovi do Konga odnesie a rozbehne mu to tam on sám. A keď už, tak s plnou parádou. Vezme so sebou kamaráta Mateja a natočia tam dokument. Dokument o Arthurovi, o slonoch, o pytliactve, ale tiež o nádhernej Afrike, nedotknutej prírode, živote miestnych... Nápadov nad pivom sme mali desiatky.

Pri nápadoch to ale neskončilo. Matúš s Maťom dali dohromady nejaký základný kapitál, ktorý si prevažne požičali, nakúpili letenky a asi pred troma týždňami odleteli do Konga.  

„Rodičom sa to zo začiatku nepáčilo. Boja sa o mňa, to je jasné. Pýtali sa, či som normálny, hovorili, že riskujem život zbytočne... Oponoval som, že neriskujem zbytočne, lebo je to pre mňa dôležité a dúfam, že ma podporia. Keď sme kúpili letenky, tak pritvrdili. Otec ma bol raz vyzdvihnúť na stanici v Hlohovci a cestou do Zeleníc, kde bývame a hovoril mi o tom, že to nie je len o mne, ale že keď sa mi tam niečo stane, tak celá rodina bude trpieť... Tak ako, pardón, ja chápem, že im na mne záleží, ale nechcem sa vzdať svojich cieľov. Viem, že je to trochu sebecké, že mám veľa ľudí okolo, ktorí si budú robiť starosti, ale o tom je život. Keď sa mi má niečo stať, tak sa mi stane. Nakoniec ma ale rodičia podporili, a to aj finančne,“ bavili sme sa s Matúšom ešte pár dní pre odletom. To mal ešte narýchlo zoperované zápästie, ktoré po zlomenine pred rokom a pol nezrástlo úplne ako malo a museli mu z neho vybrať titánovú skrutku.

Našťastie to bol posledný zdravotný problém, ktorý ho odvtedy postretol. „Viem že dostanem maláriu, že mi tam bude strašne zle z tepla... To je jasné. Veď ideme do jednej z najhorších oblastí na svete. Rovníková Afrika, prales... Ak by som sa nebál, tak by som asi nebol normálny. Ale keď to zvláda Arthur toľké roky, tak prečo nie my?“ Maláriu chalani ešte nedostali, priam naopak. Darí sa im výborne. 

Ehm, výborne... Tak dobre, ako to len ide. Vždy o piatej ráno ich budia kostolné zvony, ktoré Matúš komentuje slovami jemu vlastnými hneď v zápiskoch z prvého dňa: „šupoval to asi hodinu a priznám sa, že som už chytal riadne nervy...  Tu to nie je ako u nás. Tu si to idú ako keby ich to bavilo, a dokonca na striedačku dvoma rôznymi zvonmi.“

Chlapci si zatiaľ len zvykajú. Kým ja si v začínajúcom lete dávam na raňajky croissant s kapučínom niekde na terase v kaviarni, oni v ranných horúčavách jedia ovocie, ktoré nikdy nevideli a aj keď im niekto po francúzsky povie, ako sa to volá, tak stále rovnako netušia, čo to je. Väčšinou to ale chutí ako mango, či papája, alebo zmes týchto dvoch vecí. 

Chcete vedieť viac? Sledujte nás na Facebooku.  

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí, tvrdí nová aplikácia určená pre deti bohatých.

DOMOV

Schválili nezmysel? Nie, psy a mačky nebudú operovať zaživa

Novela zákona o liekoch nie je dramatická.

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Bugár

Maďarskú menšinu reprezentujú od roku 1989 tie isté tváre.


Už ste čítali?